Pred pár týždňami som na požiadanie jednej mamičky naviazala kontakt so psom, ktorý pred 2 rokmi skočil na jej dcéru, vtedy ešte predškoláčku a pohryzol ju. Mamička chcela vedieť, prečo k tomu došlo.
Z popisu vtedajšej situácie: letná oslava na záhrade, malé deti, viacero dospelých a pes plemena Akita inu… Plemeno samo o sebe má dosť komplikovanú povahu a často je ako odistená zbraň. Pridajte k tomu ešte letnú horúčavu, hluk a naháňajúce sa deti…
Čakala som skorej urazeného, uhundraného, naštvaného psa, ktorý povie, že sa len bránil, ale to čo prišlo, ma prekvapilo.
Psík mi ochotne ukázal celú situáciu, opísal mi, aký bol rozrušený, ako mu to všetko vadilo a vyvádzalo ho to z rovnováhy. Veľa ľudí, teplo, hluk… to nevyzeralo na pokojne strávené popoludnie, ktoré by si želal. A potom sa to stalo. Dievčatko bežalo okolo nebezpečne blízko, na psíka to bolo už priveľa a podľa jeho slov: „… sa na mňa rútila a ja som nevedel, čo mám urobiť, tak som prešiel do protiútoku. Až keď sa to stalo som si uvedomil, že to nebolo potrebné. Veľmi ma mrzí, že som teraz ja ten zlý. Nechcel som jej ublížiť. Veľmi sa za to ospravedlňujem a dúfam, že mi to odpustia..“ Jeho ospravedlnenie bolo úprimné a vrúcne. Aj ja verím, že mamička s dcérkou hafanovi odpustili. Nemá zmysel ťahať to so sebou celý život a dúfam, že dcérka sa z tejto traumy spamätala a nezanevrela na štvornohých kamošov. 😉
Ilustračné foto: Hrihorii Sheldunov on Unsplash