Priatelia, dnes mám pre vás článok s veľmi ťažkou a neobľúbenou témou.
Dlho som váhala, či ho zverejním. Napísaný ho mám už od minulého roku, keď nám odišiel náš Beny… Je to veľmi citlivá a neobľúbená téma, veľmi tabuizovaná, ale nakoniec som sa rozhodla, že článok uverejním. Ľudia to potrebujú vedieť a možno to niekomu aj pomôže.
Odchod milovaného domáceho zvieratka pekelne bolí a preto vám chcem napísať niečo o umieraní. Aby ste sa vedeli na to pripraviť a aby ste vedeli, čo máte čakať. Je to môj pohľad na vec, môj názor vyplývajúci z mojich skúseností a znalostí a dúfam, že sa nikto neurazí a nebude cítiť pobúrene.
Varovanie: Pokiaľ nechcete čítať o smrti a umieraní, tu skončite a k tomuto článku sa už nikdy nevracajte!!!
Umieranie je proces. Pokiaľ sa nestane nejaká nehoda, alebo niečo náhle ako rýchlo progredujúca infekcia, trvá to celé týždne až mesiace. Vy na zvieratku vidíte, že pomaly ale isto odchádza. To že si myslíte, že ho nič nebolí, neznamená, že skutočne nemá žiadne bolesti.
U zvierat sú prejavy rôzne: nechutenstvo alebo apatia sú už z tých zreteľnejších. Ale často to býva chvenie, nadmerné olizovanie až hryzenie nejakého miesta na tele, spavosť, u mačiek pradenie vo zvýšenej miere. Zvieratká buď oveľa viac vyhľadávajú svojho človeka, alebo práve naopak, stránia sa, vyhýbajú sa kontaktu alebo hladkaniu na určitom mieste. Môžu byť agresívnejšie, náladovejšie, uzavretejšie. Môžu sa oveľa viac olizovať a čistiť, alebo práve naopak, akoby zabúdali dbať o svoj zovňajšok, najmä v poslednom štádiu. Vôbec nemusia stonať ani kňučať, nariekať, nemusia pri tom vydať jediný zvuk.
Takže, ste si istí, že vaše staré a choré zvieratko nemá žiadne bolesti, aj keď berie lieky? Odpovedzte úprimne sami sebe.
Keď zvieratko začne odchádzať, je to proces. Je to rovnaké ako zastavenie výroby v továrni: postupné vypínanie jednotlivých oddelení, zhasínanie svetiel na jednotlivých podlažiach, až kým posledný nezhasne svetlo a nezamkne dvere. Rovnako postupne odchádzajú jednotlivé orgánové sústavy, zvieratko stráca sluch a zrak, toto trvá mesiace aj roky. Potom už oveľa menej papá a viac chudne. Až to hneď na prvý pohľad vidíte, že strata hmotnosti je veľká. Keď sa blíži koniec, môžu začať zlyhávať obličky, zvieratko oveľa viac pije, hnačkuje, celé zvláštne páchne, lebo pečeň a obličky už nefungujú a toxické splodiny metabolizmu zostávajú v tele. Srsť je matná, rozcuchaná, akoby našuchorená.
Už sami vidíte, kam to speje a ako rýchlo to napreduje.
Všetci sa smrti bojíme a bojíme sa aj umierania našich domácich miláčikov. Ja som nebola iná, keď mi pred 10 rokmi odchádzal môj prvý psík. Za nič na svete som ho nechcela nechať odísť. Robila by som čokoľvek, vyskúšala akýkoľvek liek. Nedopriala som mu ľahký a pokojný odchod, trpeli sme spolu obaja až do konca. Do smrti si to budem vyčítať, aj keď on mi to dávno odpustil a povedal mi, že ma to predsa musel naučiť.
Eutanázia nie je nič zlé, nič strašné. Je to to jediné správne, a je to to najšľachetnejšie a najlepšie, čo môžete svojmu zverencovi dopriať, keď zvieratko trpí. Dopriať mu to posledné: ľahký odchod a ukončiť utrpenie.
Od nás je veľmi sebecké nechať zvieratko trpieť, len kvôli tomu, aby bolo s nami o 2-3, či 5-10 dní dlhšie. Ten koniec príde, tak či tak. No ten prirodzený koniec často na seba necháva veľmi dlho čakať. Najmä vtedy, keď to nechceme prijať a všemožne popierame realitu a bránime sa nechcenému.
Zvieratko vám samo dá vedieť, keď nadíde jeho čas. Pozriete sa mu do očí a uvidíte to a tiež to pocítite v srdci. Prosím, nebuďte v tej chvíli egoisti, len aby ste nemuseli rozhodnúť vy. Myslite v prvom rade na svoje zvieratko. Ak nechcete byť vy ten, kto rozhodne, aspoň mu povedzte, že prijímate tento fakt a necháte to na neho. Dovoľte mu odísť. Povedzte mu, že je slobodné a ak musí, nech ide. Často toto úplne stačí. Oni vedia, čo treba urobiť a kam majú ísť. Iba vtedy, keď ich majiteľ nechce pustiť, je plný výčitiek, zákazov a popierania faktov, je zvieratko zmätené a chce vyhovieť majiteľovi. Takéto umelé a neprirodzené predlžovanie agónie by ale nemalo byť tým, čo dáte svojmu zverencovi na rozlúčku.
U ľudí je to jednoduchšie, dlhodobo chorí pacienti, o ktorých sa rodina nedokáže plne postarať, sú často hospitalizovaní, napumpovaní morfiom, aby necítili bolesť. Takto na svoj odchod čakajú v nemocnici alebo v domove sociálnych služieb. Pod vplyvom liekov, bez bolesti, niekde na pol ceste, ani tam ani tu. Mimo zraku svojich najbližších.
V týchto ťažkých situáciach vždy radím ľuďom jedno: nacíťte sa na vaše zvieratko- srdcom, nie rozumom. Nalaďte sa naň. Neanalyzujte, neporovnávajte, nerozmýšľajte, neprosíkajte ho, aby zostalo, aby vás neopúšťalo… Precíťte si jeho pocity… A hlavne odpovedzte si úprimne, ako by ste sa cítili vy, keby šlo o vás? Keby ste mali rovnakú diagnózu? Akú starostlivosť by ste dostali vy? Je to veľmi ťažké, ja viem. Ale je to naozaj účinné pri rozhodovaní o tom, ako ďalej.
Zvieratká svoj odchod neberú tak tragicky ako my. Pre ne je to ako pre nás vyzliecť šaty. To len ľudia smrť vytesnili zo svojich životov kamsi úplne na okraj a urobili z nej strašiaka. Pri tom je to prirodzená súčasť života, na ničom nevisia a nelipnú, ani na vlastnom fyzickom tele. Nikto z nás z tohto života nevyviazne živý. Každý odíde. To je jediná istota, ktorú v živote máme. A naozaj sa netreba toho báť.
Kedysi bola smrť vnímaná inak, bola prirodzenou súčasťou kolobehu života- a tak by sme to mali vnímať aj dnes. Nebožtík bol vystretý doma, na smrteľnej posteli a jeho rodinní príslušníci sa pri ňom striedali, modlili sa a spievali žalospevy. Ľudia vzdávali úctu a vďaku nebohým členom rodiny, susedom, kamarátom, kým sa s ním rozlúčili naposledy.
Preto odporúčam každému, koho opustil jeho zvierací verný priateľ, kamarát, spoločník, člen rodiny, učiteľ, ochranca, sprievodca, dôverník (a tak ďalej), aby si so svojim zvieratkom spravili rozlúčku.
Rozlúčka je prostriedkom na prijatie faktu, že odteraz sa všetko zmení a už nič nebude také ako predtým. Slúži na to, aby ste svojmu chlpatému (okrídlenému či šupinatému) kamarátovi vzdali vďaku za všetko, čím pre vás bol a čo vám dal. S vďakou a láskou ho nechajte odísť. Dajte mu slobodu a nedržte ho tu výčitkami, že vás opustil. Neopustil, jeho misia tu na Zemi sa skončila, naplnil svoje poslanie. A tento fakt musíte prijať.
Urobte si tú rozlúčku takú peknú, alebo takú jednoduchú, presne podľa seba. Sadnite si večer celá rodina ku stolu, zapáľte si čajovú sviečku, povedzte svojmu zvieratku všetko, čo mu chcete povedať, poďakujte sa mu a pustite ho Domov. Tam, kde sa raz znovu stretnete.
Alebo si urobte na jeho počesť spoločnú večeru, prípadne sa vyberte na prechádzku po známych chodníkoch a tam vysypte popol vášho zvieratka. Fantázii sa medze nekladú. Spravte to tak, aby sa to páčilo vám a podľa vás aj jemu, a aby ste tou rozlúčkou vedome uzavreli túto kapitolu života.
Na Facebooku som našla toto:
MVDr. Jiří Žák:
Je to těžké najít ten bod, kdy už nastal čas a kdy ještě ne. Ale ten bod by se neměl překračovat jen se sobeckou vyhlídkou na to, že Vaše zvíře ještě třeba pár dní nebo týdnu bude – pro Vás – dýchat. Byť už dávno nebude žít, jak by si žít zasluhovalo. Tedy důstojně.
Prikladám link na článok od tohto veterinára:
Aj na môj článok na túto tému:
Všetky moje články k sprevádzaniu umieraním:
https://www.talkinganimalsouls.eu/blog/category/sprevadzanie-umieranim
Ak máte pochybnosti, nie ste si istí, čo robiť. Neviete sa pohnúť ďalej alebo prijať fakty, ktoré vám predostrel váš veterinár, kľudne sa mi ozvite. Ja vás nebudem odsudzovať, ani súdiť. Pomôžem vám pochopiť súvislosti, a tiež vám viem poskytnúť informácie o tom, čo k danej veci vraví vaše zvieratko.
Kontaktujte ma mailom, alebo na Instagrame či Facebooku. Spolu zhodnotíme aktuálnu situáciu. Prevediem vás celým procesom a budem stáť pri vás ako niekto, kto vám rozumie. Kto si tým celým už nie len raz prešiel. Kto presne vie ako sa cítite, lebo viackrát zažil to, čo práve prežívate vy. Niekým kto pozná bolesť zo straty parťáka. Som tu pre vás a vaše zvieratko aj počas tejto ťažkej životnej etapy.
Ďakujem že ste sa dočítali až sem.
Ilustračný obrázok: Photo by Pasqualino Capobianco on Unsplash