!!! Upozornenie: článok nie je vhodný pre citlivé povahy, žiadny šťastný koniec sa nekonal !!!
Priatelia, aby ste si nemysleli, že telepatická komunikácia je vždy len úspešná a nápomocná a že ja vlastne žijem spokojne a radostne ako Arabela, občas si pokecám so zvieratkami, všetkých zachránim a všetko je krásne ružové s trblietkami… Dnes sa s vami podelím aj o smutný zážitok z minulého týždňa.
Bola som požiadaná o pomoc pri hľadaní strateného kocúrika. Kocúrik bol ochrnutý na zadné nohy a pani ho nechala na chvíľku bez dozoru v záhrade na slniečku a on za ten čas zmizol.
Keď som sa s ním spojila, bol veľmi stručný, odkázal mi len: „Prišiel som, videl som, odišiel som.“ Cítila som pri tom jeho nespokojnosť so životom „postihnutého“, hnev a úplnú istotu, že sa kocúrik rozhodol ukončiť život, s ktorým bol nespokojný a odísť Domov. Toto som majiteľke napísala, úprimne presne to, čo som od kocúrika zachytila. Odporučila som jej, aby sa s ním rozlúčila a prijala, čo sa stalo, lebo to bolo jeho rozhodnutie.
To, ako sa rozhodol odísť a čo mal v pláne mi samozrejme neprezradil. Šok prišiel asi o 3 dni, keď sa mi pani ozvala, vynadala mi, vyliala si na mňa svoju zlosť, hnev a frustráciu, lebo som jej vôbec nepomohla, osočila ma, že kocúrika som vôbec nemala záujem hľadať a v podstate ma označila na neschopnú a nespoľahlivú, s výčitkou že je to všetko moje „maslo“. Ďakujem veľmi pekne aj za takúto odpoveď a za to, že mi dala vedieť, čo sa vlastne stalo.
Kocúrik sa rozhodol ukončiť svoj úbohý život, urobil to tak, že o pár dní skončil pod kolesami auta rovno pred očami majiteľky. Je to naozaj kruté a veľmi smutné. Mne je nesmierne ľúto, že som tomu nedokázala a nemala ako zabrániť. Mačky majú svoju hlavu a svoje plány.
Pri hľadaní zvierat, ktoré utiekli je to ale vždy o tom, že je to lekcia v prvom rade pre majiteľa. Vždy je za tým niečo, do čoho ja nevidím. No napriek tomu sa do toho ponorím naplno a snažím sa pomôcť. Vďaky sa mi dostane len vtedy, keď sa zvieratko nájde. Keď nie, ja som tá zlá…
Žiaľ naozaj sú tu veci, do ktorých ani ja nevidím, informácie, ktoré ani mne zvieratá neprezradia a sú situácie, kde mne nie je dovolené zasahovať a meniť plány duše zvierat a ich ľudí. Samozrejme, vždy ma to veľmi trápi a je mi to nesmierne ľúto, ale aj toto patrí k životu. Aj toto patrí k tomu, čo pre zvieratá a ich ľudí robím. Prijala som to, keď som prijala toto moje poslanie. Nesťažujem sa, neospravedlňujem sa, pretože som presvedčená, že nemám za čo. Som si istá, že je vo mne dosť pokory na to, aby som prijala, čo sa stalo a že ja som len malý človek a nie som všemohúca.
Čo si ale ľudia vôbec neuvedomujú, keď ma zavalia svojimi očakávaniami a nárokmi: ja mám tiež svoj súkromný život a prácu na plný úväzok a obmedzený čas a priestor na komunikácie, ktoré robím po večeroch, no keď ide o hľadanie zvierat, všetci čakajú, že sa im budem okamžite venovať, budem celé hodiny nehybne sedieť a svojim laserovým zrakom skenovať, kam zvieratko zmizlo a dodám presné GPS súradnice, kde si zvieratko vyzdvihnú. Žiaľ, takto to nefunguje. Myslím, že pravdepodobnosť, že to takto nejaká veštica vyčíta z krištáľovej gule je asi väčšia…
Poteším sa, ak mi v komentári necháte váš názor na túto moju skúsenosť, priatelia.
Ilustračné foto: Christian Wiediger na Unsplash