Update ku šteniatkam & nekonečná obetavosť mojej kamarátky

Už je to takmer mesiac, čo sa mi podarilo odchytiť prvé vyhodené šteniatko. Okrem prístrešku a stravy dostal aj krásne meno. Je z neho úplne iný pes. A po dvoch týždňoch jeho „väznenia“ u mňa na terase sa dobrovoľne vzdal aj druhý psík. Sám sa nám nasťahoval do záhradného domčeka, kde bol ubytovaný jeho brat.

Som naozaj rada, že som šteniatkam mohla pomôcť a robí mi veľkú radosť, keď vidím, že sa spolu hrajú a nemusia sa pri tom báť o život. Len ten druhý je stále veľmi plachý. Stačí, že sa na dvore objaví okrem mňa niekto ďalší a už sa uteká skryť. Ale obaja robia každý deň obrovské pokroky. Snažím sa im ukázať a dokázať, že nie všetci ľudia sú bezcitné a bezcharakterné špiny, ako ten odpad ľudskej spoločnosti, ktorý ich nemilosrdne vyhodil. Teší ma aj to, že sa mi podarilo pre oboch nájsť nové domovy. No nakoľko pocestujú do zahraničia, musíme najprv spolu absolvovať všetky povinné očkovania.

To, že šteniatkam pomáham, je pre mňa samozrejmosť. Nedokázala by som pred tým zatvárať oči, alebo odvrátiť zrak a tváriť sa, že sa nič nedeje. Ale len vďaka mojej úžasnej rodine a mojim skvelým priateľom, ktorí ma podporujú, môžem pomáhať tam, kde treba. Bez nich by som toho veľa nezmohla. Touto cestou ďakujem za príspevok na krmivo, veď vy viete komu 😉 a tiež moc ďakujem mojej skvelej kamarátke, ktorá ma so šteňuchmi vozí na veterinu a dáva mi cenné rady k výcviku. Práve ona a jej obetavosť sú pre mňa veľkou motiváciou. Jej nasadenie vlastného života na záchranu zvierat sa prejavilo aj pri našej minulej návšteve veteriny. Keď sme už boli vybavení a s taškou plnou liekov pre štence sme vyšli pred kliniku, na parkovisku stáli a nariekali dve staršie dámy, že im utiekol kocúr.

Pre mňa úplne nepochopiteľná situácia, veď keď odchádzam od veterinára (po nepochybne stresujúcom zážitku pre akýkoľvek živočíšny druh), zviera si držím, alebo ho mám zatvorené v prenoske/klietke/krabici/akváriu, kde má kľud a otvorím ho až doma. Teda, každý normálny človek by to tak spravil, ale nie tieto dve tetky. Ich srdcervúci nárek a horekovanie typu „Čo budeme teraz robiť?“ „Murko, vráť sa, veď si chorý!“ očividne nepomáhalo a Murko sa už dávno dal na útek pomedzi bytovky, cez 3 parkoviská. No moja kamarátka nezaváhala a tetkám ochotne ponúkla svoju pomoc.

Ja som sa mohla len prizerať a ukľudňovať moje vystresované šteňa, ktoré doteraz nevidelo toľko ľudí a nepočulo toľko kriku. Chudák malý sa triasol ako osika a nezvyknutý na obojok a vodítko mi zaľahol do vysokej trávy, kde sa cítil aspoň trochu v bezpečí a odmietal sa odtiaľ pohnúť.

Celá akcia trvala asi 15 minút, kocúr utekal spod jedného auta pod ďalšie a ďalšie a ďalšie, až kým ho tetka s barlou v ruke vyhnala z jednej strany auta rovno kamarátke pod ruky. Podarilo sa jej ho chytiť a držala ho, až kým si druhá tetka nespomenula na otvorenú prepravku na prvom parkovisku, nedokrívala po ňu a konečne do nej vyplašeného, hlasno vrieskajúceho kocúra zatvorili.

Kamarátka sa z tejto akcie vrátila doškriabaná a dohryzená, krvavá od hlavy po päty. Krvácala naozaj zo všetkých údov. Nepreháňam! Táto scéna mi pripomínala víťazného Gladiátora, ktorý však v boji utrpel viaceré zranenia. Ja pri pohľade na krv väčšinou dostávam záchvaty paniky, podlamujú sa mi kolená, zvoní mi v ušiach a chytajú ma mdloby, ale keďže som vedela, že kamarátka je moja jediná možnosť, ako sa dostanem so šteňaťom domov, musela som to ustáť, pokúsila som sa o prvú pomoc s dezinfekčnými utierkami a servítkami… A potom som sa cestou domov len modlila, aby neupadla do šoku, alebo nestratila za volantom vedomie…

Našťastie sme ale priši domov v poriadku a už teraz sa teším (a desím) na ďalšie dobrodružstvo pri očkovaní budúci týždeň.

Zdroj obrázkov:

1. Vlastná foto. (C) Talking Animal Souls
2. Ilustračný obrázok, zdroj internet: https://me.me/i/when-no-one-is-there-to-fix-you-you-fix-efebdd37088c4579916200857c3e534a, úprava: Talking Animal Souls.