Smrť je súčasťou života. No aj napriek tomu strata štvornohého priateľa vždy veľmi bolí. Telepatická komunikácia nie je obmedzená na našu realitu, a preto sa dá komunikovať aj so zvieratami, ktoré prešli za dúhový most. To, čo som sa od nich naučila je, že oni svoju smrť neberú tak tragicky. Aj keď ich úmrtie bolo tragické, oni jednoducho nechali svoje telo tu a odišli ďalej.
Moja krásna Nemecká ovčiačka Rona odišla v novembri minulého roku. Na starobu. V nedeľu večer som jej telepaticky povedala, že ak má silné bolesti, nech ide tam, kde už je môj prvý pes. V pondelok poobede už tu nebola… Jej odchod nebol ničím príjemným. Informácia o ňom sa ku mne dostala len sprostredkovane, žiaľ som nebola pri nej ja, ale môj dedo. Moja predstavivosť mi tento obraz aj tak vyfarbila priam dokonale. Plakala som ako malé decko.
Spojila som sa s ňou asi týždeň po jej odchode. Je nádherná, priam žiari. Už to nie je tá psia babička s bolesťou chrbta, krížov, bedier a kĺbov. Je veselá ako kedysi. Povedala mi, že aj keď to nevyzeralo pekne, bolo to rýchle a nebola pri tom sama. Táto informácia ma veľmi potešila a viem, že jej je teraz naozaj lepšie. 🙂 S láskou na teba budem spomínať, až kým sa znovu stretneme v rozhovore, alebo na druhej strane.