S láskavým dovolením autorky Penelope Smith, preložené z anglického originálu. Link na pôvodný článok je uvedený na konci textu.
Niektorí komunikátori už majú skúsenosť s tým, že ich počas komunikácie na diaľku klient požiadal o komunikáciu so zvieraťom, ale zatajil, že zviera už nežije.
Mne sa to stalo raz, pri komunikácii cez telefón. Klientka sa ma opýtala, ako sa má jej pes. Jej pes mi hovoril o bolesti brucha. Keď mi klientka povedala, že jej psa nemôže bolieť brucho, lebo je mŕtvy, šokovalo ma to, lebo hovorila, že ten pes s ňou aktuálne žije.
Pokračovala som v komunikácii s týmto psom (jeho duchom) a povedal mi, ako zomrel na rakovinu a ukázal mi, ako sa cítil, keď umieral. Jeho majiteľka tiež chcela vedieť, ako sa počas posledných dní cítil, takže pes len odpovedal na jej otázku. Samozrejme že bolo jednoduchšie interpretovať následnú komunikáciu a klásť správne otázky, keď už majiteľka priznala, že pes už nežije.
Zvyšok konzultácie bol veľmi plodný. Pes, ktorý si robil starosti o svoju majiteľku a majiteľka, ktorá bola bolestivo naviazaná na svojho psa, nadobudli pokoj.
Čitatelia sa ma pýtali: Prečo komunikátor nevie na diaľku zistiť, či zviera ešte žije?
Môže to vyzerať, že zvieratá sú mimo svoje telo, lebo sú v šoku, dezorientované, traumatizované a nie je to preto, že by zomreli. Toto je dosť bežné u stratených zvierat. Môžu byť zmätené a nevedia kde sú, alebo kde je ich domov, a tak nevysielajú jasné signály, či sú v tele alebo v duchovnom svete. Niekedy sa stane, že sa zviera cíti živé a snaží sa dostať domov, a pri tom je už mŕtve ale neuvedomilo si to.
Pes na kopci hľadiaci to údolia
V tejto časti tretieho článku zo série o hľadaní stratených zvierat komunikátori so zvieratami vysvetľujú ako pomocou telepatickej komunikácie dokážu rozoznať, či je zviera ešte nažive.
Ako zistiť, či je stratené zviera ešte nažive
Je to niečo, čo chcú ľudia hľadajúci svoje stratené zviera vedieť hneď, najmä ak čas pokročil a ich drahé zviera sa dlhšie nevrátilo domov. Často počujeme: “Ja chcem aspoň vedieť, či ešte moje zviera žije. Prosím, povedzte mi, či je nažive alebo je už mŕtve. Chcem to uzavrieť.”
Ako teda komunikátori rozoznajú, či zviera ešte žije?
Aj tí najrešpektovanejší a najskúsenejší komunikátori sa už mýlili v odpovedi na túto najzákladnejšiu otázku. Niekedy ani zviera samotné nepozná odpoveď – najmä ak bolo zranené zrazu, alebo pokiaľ sa nachádza na hranici medzi životom a smrťou.
Annette Betcher si spomína ako sa zvykla stratených zvierat pýtať, či sú stále nažive. “Zvieratá sú veľmi doslovné,” uvedomila si. Keďže duše sú vždy živé, pochopila, že musí byť oveľa špecifickejšia: “Si nažive a vo svojom tele?”
No napriek tomu Annette zodvihla telefón, volala jej pani z Vermontu, ktorej pes, Malý Medveď sa nevrátil domov z vychádzky. “Tak nejako som cítila, že je v poriadku, keď vravel, že je vo svojom tele,” spomína si Annette. Tak Annette prešla po stopách Malého Medveďa: “Snažím sa do nich vcítiť, keď toto robím. Bol sukutočne v spojení so zemou.”
Klientka presne poznala miesta, ktoré Annette opisovala, kadiaľ Malý Medveď prechádzal spolu s ďalším psom. Malý Medveď jej ukázal detaily krajiny, vrátane nákupného centra a vlakovej trate vedúcej von z mesta. Malý Medveď povedal, že je pri tej vlakovej trati a čaká, kým sa po neho vráti jeho psí kamarát. Annettina klientka skutočne našla Malého Medveďa pri trati – bez hlavy a predných nôh. “Povedal mi: ‘Neodídem, lebo ten druhý pes sa po mňa vráti,’” spomína si Annette. “Potom som mu musela pomôcť do svetla. Pomohla som mu prejsť na druhú stranu.”
Podobnú skúsenosť ako Annette mám aj ja. Komunikovala som so strateným nemeckým ovčiakom, ukazoval mi, ako je uväznený za dreveným plotom a nemôže odtiaľ vyjsť. Pobehoval hore dolu a snažil sa dostať domov.
Podľa obrazov, ktoré mi pes poslal som popísala to miesto, okolie, plot a dom. Moji klienti to miesto našli, aj ten dom a plot a tiež ich psa, ktorého tam zrazilo auto a ležal mŕtvy na ceste. Tento pes si myslel, že stále žije a zúfalo sa snažil dostať domov. Ďalšou komunikáciou sme mu pomohli, aby si uvedomil, že opustil telo a zmieril sa so svojou traumatickou a náhlou smrťou.
Na začiatku každej komunikácie so strateným zvieraťom Carol Gurneyová vždy vysvetlí, že neexistujú žiadne záruky. Tiež vždy spomenie film “Duch,” kde si postava Patricka Swayzeho ešte neuvedomuje, že je mŕtvy. “Môžu vám ukázať pole, na ktorom sa naháňajú,” hovorí, “ale sú tam mimo svojho tela.”
Ako mnohí komunikátori, aj Carol si vytvorila svoj vlastný dotazník. Napríklad: Má zviera pulz? Tlčie mu srdce? Dýcha? Ak si predstavíte sviečku, je zapálená? “Niekedy sa stane, že sa nepodarí hneď nadviazať spojenie,” hovorí.“Niekedy si ľudia myslia, že keď sa snažia o komunikáciu a nič neprichádza, znamená to, že zviera je mimo svojho tela. Nie vždy to tak je. Zviera môže premýšľať, môže byť zaneprázdnené, alebo môže byť v nebezpečnej situácii, kvôli čomu neodpovedá na komunikáciu. Ak je zviera veľmi vystrašené, môže sa komunikátorovi zdať, že zviera je mimo telo, napriek tomu, že stále žije.”
“Tiež môžete skontrolovať, či zviera cíti pôdu pod nohami, alebo spojenie so zemou. Skontrolovať jeho pocity. Ak zviera prešlo do duchovnej formy, pocítite veľmi odľahčený, nadpozemský, bezhraničný pocit, takmer akoby ste sa vznášali.”
“Sledujte aké obrazy obdržíte. Môžete dostať víziu, ako zviera zahynulo, čo môže sprevádzať svetelný vnem, keď opustilo svoje telo. Ak uvidíte, ako sa to stalo, skontrolujte, či telo zostalo na mieste, alebo ho niečo odnieslo, alebo či sa s ním niečo stalo.”
“Pýtajte sa na veľmi konkrétne veci: Kde je tento strom? Koho alebo čo vidíš okolo? Je ten strom na Zemi, alebo si tam v duchovnej podobe? Cítiš pod nohami zem (trávu, kamene)? Si s niekým, koho poznáš? Vždy je dobré dodať ‘práve teraz’ ku všetkým otázkam.”
Dorothy Blacková zvyčajne kladie otázky zamerané na fyzické zmysly. Si hladný, mokrý, je ti zima, teplo, máš smäd….? Zistila, že keď zvieratá už nežijú, tieto vnemy nie sú presné.
Jacquelin Smithová hovorí, že pre ňu nie je neobvyklé, že dostane správy: “Často duša príde priamo ku mne a povie: ‘Som mimo svojho tela.’” Nakoľko zvieratá môžu byť zmätené, Jacquelin verí, že najlepšie je pýtať si potvrdenie rovno od duše.
Leta Worthingtonová vždy požiada, aby sa mohla rozhliadnuť očami zvieraťa. Ak ten pohľad nie je pozemský, alebo ak sa zdá, že zviera je doma, napriek tomu, že majitelia hovoria, že nie je, naznačuje to, že zviera už nežije. “Ale je to tak len u mňa,” hovorí. “Iní ľudia to vôbec nemusia cítiť rovnako.” Pocit odpútania tiež môže znamenať, že zviera je choré,” upozorňuje Leta. “Neznamená to, že sú úplne odpútané od tela.”
Ďalší mätúci fakt je, že časový rámec môže byť skreslený. Takže obrazy môžu prichádzať z minulosti alebo z budúcnosti.
Jeri Ryan radí: “Predpokladáme, že zvieratá vedia, , čo sa s nimi deje. Väčšinou vedia. Ale niekedy môžu byť zmätené a nechápu, čo sa deje v ich tele alebo živote. Ak zvieratá zahynuli náhle a traumaticky, nemusia si uvedomovať, že sú úplne mimo tela. Môže to chvíľu trvať, než zviera pochopí, čo sa stalo a uvedomí si svoj stav. Zviera môže byť zranené, choré, alebo vystrašené a čiastočne mimo tela. Zviera si môže myslieť, že už je mŕtve, aj keď ešte žije. Mačka, ktorá sa pri telepatickej komunikácii ukázala, že ju zabil pes, mohla len o chlp uniknúť, no môže sa cítiť, že zahynula. Po nejakom čase si duša uvedomí, že je ešte stále v tele a môže ísť domov, cítiť sa bezpečne a v poriadku.”
Jeri dodáva, “Nakoľko komunikácia so zvieratami prebieha na duševnej úrovni, duša zvieraťa znie rovnako, bez ohľadu na to, či je ešte v tele alebo nie. Ak zviera zahynulo a je len v duševnej podobe, ukazuje sa komunikátorovi v podobe, akú malo kým žilo, aby ho komunikátor spoznal. Ale môže mať taký nadpozemský výzor. Môže sa zdať, že prišli zďaleka. Môžu priplachtiť. Môžu byť obklopené svetlom. Ak sa vám neukážu, môže pomôcť, ak ich požiadate, aby tak urobili.”
“Opýtajte sa zvierat, kde sú. Keď sa na to pýtam zvierat, ktoré zahynuli, tak nehovoria, že sú u niekoho doma, alebo na strome či pod kríkom alebo pod posteľou. Opýtajte sa ich, s kým sú. Môžu vám povedať mená alebo ukázať osoby, s ktorými sú, ich majitelia ich môžu poznať a môžu zistiť že sú to ich zosnulí príbuzní. Opýtajte sa ich, čo je okolo nich. Zvieratá, ktoré zahynuli, častejšie opisujú pokoj, čistú lásku, radosť, než prírodu alebo predmety. Pýtajte sa, aby ste sa dozvedeli viac. Opýtajte sa, čo sa stalo nedávno. To by malo pomôcť zistiť, či sa nestala nehoda, ktorá zviera traumatizovala alebo zmiatla, alebo ho pripravila o život, ako ho poznáme na Zemi.”
Elizabeth Severino hovorí: “Pri hľadaní strateného zvieraťa je potrebné nájsť jeho telo a jeho vedomie. Ľudia mi často telefonujú, lebo chcú nájsť aspoň telo zvieraťa. Telo zvieraťa sa však často nenachádza na rovnakom mieste ako vedomie zvieraťa. V ¾ prípadov, keď sa vedomie zvieraťa nachádza inde, než jeho telo, je zviera mŕtve.”
“Ak cítim, že zviera je mŕtve, pokúsim sa nájsť jeho telo alebo jeho zvyšky. Často sa mi to aj podarí. Toto majiteľom umožní uzavrieť prípad a ukončiť hľadanie. Snažím sa ľuďom citlivo a jasne vysvetliť, čo sa stalo.”
Zistiť aktuálny stav zvieraťa
Komunikátor nebude zvieraťu klásť otázky zamerané na to, či žije, pokiaľ jeho majiteľ zámerne zavádza o jeho aktuálnom stave, alebo o tom, či zviera skutočne existuje (o tom som písala v predošlom článku). Je jednoduchšie spojiť sa s dušou zvieraťa, keď vieme, že už nežije, alebo spojiť sa so živým zvieraťom, keď vieme, kde žije. V nejasných situáciách používajú komunikátori tieto metódy, aby zistili, či zviera ešte žije, alebo už nežije.
Moja kniha Duše zvierat a ľudí (Pozn. k prekladu: orig. Animals in Spirit: preložená dostupná napr. tu: https://www.martinus.sk/?uItem=100605), vám pomôže pochopiť, čo sa deje so zvieratami po smrti a ako s nimi môžete komunikovať.
Foto: Alvan Nee on Unsplash.