Priatelia, dnes sa s vami podelím o jednu zaujímavú skúsenosť.
Pred časom ma kontaktovala jedna pani, či by som sa nespojila s jej sučkou, ktorú musela pred pár mesiacmi nechať uspať kvôli agresii. Sučka mala v tom čase len 8 mesiacov.
Ja nikdy nikoho neodsudzujem, neposudzujem, neporovnávam a hlavne, nedomýšľam si a nerobím predčasné závery. Jediné čo potrebujem je fotka, meno a vek zvieratka a pár slov o tom, čo sa stalo.
Sučka bola zachránená z osady, vo veľmi zlom stave. Dokonca jej vlastná matka na ňu zaútočila, čím jej spôsobila nenávratné škody na zdraví. Napriek tomu dostala najlepšiu starostlivosť a šancu na život.
Sučku som kontaktovala, bola ochotná a komunikatívna, no priznala, že tu bola len na skok. Len si chcela vyskúšať, aké to je, byť psom. Aké to je, mať telo psa.
To, že tu bola až 8 mesiacov, v jej pôvodnom pláne nebolo. Ona tu mala byť len chvíľu. Naozaj len na skok. No vďaka ľuďom, ktorým na zvieratkách naozaj záleží, sa podarilo jej životnú skúsenosť predĺžiť. A oddialiť nevyhnutné.
Sučka ku koncu už trpela tým, že sa nevedela z toho vymaniť. Bola veľmi agresívna voči svojmu okoliu, až nakoniec tréneri aj veterinári rozhodli, že nemá zmysel v tomto trápení pokračovať.
Majiteľka si veľmi vyčítala, že nedokázala zvieratku pomôcť, že ho nezachránila a malú musela nechať odísť v tak mladom veku. No po odkaze od malej sme pochopili, že to bolo nevyhnutné a muselo to tak byť. Malá mi povedala, že nebola geneticky v poriadku, jej vývin nebol správny, jej pohlavné orgány sa vôbec nevyvinuli. Nakoniec mi toto tvrdenie potvrdila po komunikácii aj majiteľka.
Tento príbeh mi pripomenul jednu moju osobnú skúsenosť spred 2 rokov, keď sa susedinej mačke narodilo 5 mačiatok a jedno z nich bolo síce postihnuté- obe zadné nohy malo zdeformované, no napriek tomu bolo životaschopné. Mačka ho hneď po pôrode odmietla a nepustila ho k mlieku. Snažila som sa mu pomôcť, opatrne v rukaviciach som ho ešte mokré priložila k mliečnej žľaze mačky, no ona ho nechala, len kým som na nich dozerala. Po mojom odchode malé zhodila zo schodov. Napriek mojej snahe malé nakoniec zomrelo. Ten vyčítavý pohľad, aký na mňa tá mačka vrhala, keď som sa snažila malému pomôcť, som pochopila až neskôr: Príroda si to vie zariadiť a zásahom človeka sa táto krehká rovnováha a prírodný a prirodzený sled udalostí jednoducho poruší. Prirodzená selekcia v tom prípade nefunguje.
Tým v žiadnom prípade nechcem povedať, že záchrana zvierat nemá zmysel. Má, vždy mala a vždy mať bude. Tak isto v prípade týrania zvierat vždy treba zasiahnuť.
No v prípade, že matka sa snaží zahubiť svoje potomstvo hneď po pôrode, aby netrpelo, lebo je „poškodené“… By som to naozaj nechala na prírodu. Lebo mama skrátka vie! Je to kruté, ale je to prirodzené. Deje sa to aj vo voľnej prírode. To že môžeme pomôcť neznamená, že za každú cenu musíme… Vždy má význam to aspoň skúsiť :o)
Ilustračný obrázok, zdroj: Undine Tackmann na Unsplash