Priatelia, dnes sa s vami podelím o tú najväčšiu lekciu v hľadaní zvierat, akú som kedy dostala. Prosím pripravte si vreckovky a nečakajte žiadne zázraky ani happy end.
Pred viac než 2 mesiacmi ma kontaktoval jeden pán, či by som mu pomohla nájsť sučku, ktorá mu utiekla z dvora. Sučka Zara zmizla úplne bez stopy. Keď ma majiteľ kontaktoval, Zara bola na úteku už asi 2 týždne. V okolí boli rozvešané plagáty s fotkou a kontaktom, ponúknutá odmena, no nikto ju nevidel, nehlásil, ako keby sa prepadla pod zem.
Zaru som počas 2 mesiacov na úteku kontaktovala veľakrát, opakovane, niekedy aj viackrát za deň. Vždy mi „zodvihla telefón“. Na úteku si to náramne užívala. Sloboda, les, zodpovednosť sama za seba, to bol pre ňu raj na zemi.
Ukazovala mi miesta, kadiaľ chodí, ukazovala mi miesto, kam chodí spávať. Párkrát mi ukázala miesto, kde bývala doma, no akoby ho pozorovala len z diaľky.
Raz mi ukázala hrdzavý kontajner na odpad, okolo ktorého bežala smerom k poľu. Inokedy zelenú maringotku so zamrežovaným oknom niekde na okraji lesa pri ceste alebo drevený posed na kraji lesa vľavo od hospodárskych budov. Majiteľ tie miesta vždy našiel až o pár dní neskôr.
Najbližšie sme sa dostali, keď mi Zara ukázala asfaltovú cestu, pri ceste autobusovú zastávku kúsok od križovatky, poza ktorú prešla smerom ku dedine, no nevydala sa do dediny, ale doľava popred dedinu, krajom poľa a k lesu. Na konci dediny končila ulica, tam zastavila pred dreveným krížom s Ježišom a rozhodovala sa, kadiaľ sa vydá. Asi o 15 minút neskôr majiteľ prešiel okolo zastávky, odbočil do dediny, prešiel cez dedinu rovno na miesto, kde stál ten spomínaný drevený kríž – o ktorom sme obaja doteraz nevedeli, že tam vôbec je. Ani volanie, ani zanechávanie pachových značiek majiteľovi nepomohlo. Zara tvrdohlavo zotrvávala na úteku.
Keď som sa jej pýtala, či nie je hladná, doslova sa mi vysmiala. Tvrdila, že má teraz lepšiu stravu než doma. Ona sa totiž po celý čas živila čerstvým mäsom. Zbierala si z cesty čerstvo zabité zvieratá.
Keď sa na zviera „nacítim“, dokážem akoby vidieť jeho očami, dokážem popísať, čo vidí, kde je, čo robí. Raz mi Zara „zodvihla telefón“ počas lovu. Zrovna držala pod krkom mladučkú laň, ktorá na mňa pozerala veľkým zhasínajúcim tmavým okom. Fujky. Skoro som odpadla, keď som sa z tejto vízie vrátila do prítomnosti celá roztrasená, zadýchaná, plná adrenalínu s odporným kovovým pachom v nose a ústach. Myslím si, že čím častejšie som Zaru kontaktovala, tým viac som sa do nej vedela nacítiť, tým intenzívnejšie som ju potom mohla vnímať – samozrejme do tej miery, do akej mi bola ochotná veci ukazovať. Vždy to záleží od toho, čo mi chce a môže zvieratko ukázať. Tento lov ma úplne ochromil a sučka sa na tom znovu skvele bavila. Pre mňa to bolo horšie, ako keď mi spomínala, že si raz našla ešte čerstvé mŕtve jahňa, niekde vyhodené na kope lístia. Chovateľov oviec bolo v okolí hneď niekoľko…
Netuším dodnes, čo si o mne myslel jej majiteľ, keď som mu opisovala takéto dobrodružstvá a priam labužnícke lahôdky. Radšej to asi ani nechcem vedieť.
Pre mňa to bolo rovnako veľké dobrodružstvo. Po zážitku z lovu som už bola opatrnejšia, nechcela som byť svedkom podobnej udalosti znovu. Zare som radšej volávala až večer. To už bola zalezená vo svojom brlohu (ktorý sme doteraz nenašli) a rozprávala mi, čo v ten deň zažila, či je v poriadku. Domov sa ale nikdy vrátiť nechystala, vôbec ju to tam neťahalo.
Raz som skúsila zapojiť aj majiteľa a poprosila som ho, aby doma zapálil sviečku a myslel na svoju sučku, kým ja skúsim zistiť, kde je. Zara presne vedela, kde je „domov“. Ukázala mi to veľmi podobne, ako hore na ilustračnom obrázku. Ako keby „domov“ videla označený červeným laserovým ukazovátkom, ktorého lúč svietil až hore do oblakov. Podľa toho som sa snažila orientovať.
Po celý čas som miesta, ktoré som videla vo víziách porovnávala s mapou. Zara nebola veľmi ďaleko od domu, no mala zabratý dosť veľký okruh, rýchle nohy a navyše sa celý čas pohybovala v lese, krajom lesa a po poliach, krajom dediny a medzi dvomi dedinami. Tie popisy sedeli vždy na niekoľko miest súčasne a niekoľko kilometrový perimeter. Ona nikdy nechodila medzi ľudí. Nechcela sa nechať chytiť. Napriek tomu, že po celý čas mala na sebe obojok s kontaktom na majiteľa. Keby ju niekto chytil, stačilo zavolať na uvedené telefónne číslo. Ale to nebolo v pláne nášho chlpatého dobrodruha.
O tom aká frustrácia, hnev, nemohúcnosť, pocit neschopnosti a márnosti ma zakaždým prepadali, vám písať nemusím. A som si istá, že majiteľ sučky bol na tom úplne rovnako.
Asi pred týždňom – niekedy začiatkom roka – mi majiteľ písal naposledy, či by som sa pozrela, kde je Zara. Už to pre mňa nebolo nič neobvyklé, akosi som na to vždy čakala, či sa znovu ozve.
Táto komunikácia bola ale úplne iná… Žiadne pohľady do okolia, žiadne obrazy, len tma. Sučku som v tej tme videla točiť sa v kruhu, občas na mňa uprela svoje veľké oči a sťažovala sa, že ju bolí hlava. Ako nejaká nekonečná slučka, stále dookola. Žiadne ďalšie informácie, len taký chaos, pocit dezorientácie a nejakej otupenosti. Zaseknutá v dookola sa opakujúcom útržku „filmu“. Bolo mi to divné, nemala som z toho dobrý pocit, no nechcela som z toho zatiaľ vyvodzovať žiadne závery. Tušila som, že sa niečo stalo, ale chcela som to skúsiť na druhý deň znovu. Majiteľovi som napísala, že vidím len tmu a sučka sa sťažuje na bolesti hlavy a navrhla som, že jej na druhý deň zavolám znovu.
Keď mi na druhý deň prišla odpoveď, žiaľ mi potvrdila to, čoho som sa bála. Zara už nežije. Majiteľ ju našiel mŕtvu vedľa cesty asi 2 km od domu, a ešte v ten deň keď mi napísal naposledy, si ju doma pochoval.
Prerevala som celé poobedie… Pocit zbytočnosti, márnosti a čistej frustrácie ma na niekoľko nekonečne dlhých minút úplne premohol a ochromil. Bolo to rovnaké, ako prísť o vlastného psa. Ale to sa popisuje naozaj veľmi ťažko. Aj keď som Zaru nikdy nevidela a nikdy ju nepohladím, mali sme spolu jedinečné spojenie.
No teraz mi už zostávalo len jediné. Vymaniť Zaru zo zaseknutého filmu a odprevadiť ju Domov. Poprosila som majiteľa, aby sa s ňou večer rozlúčil a pustil ju, aby som ju mohla odviesť tam, kam odvádzam dušičky zvierat, ktorých životná cesta na Zemi skončila. Odovzdala som dušičku mojej pomocníčke a spriaznenej duši spoza dúhového mosta, aby spolu odišli tam, kam ja zatiaľ nesmiem… Tak sa aj stalo. Všetko je v poriadku a presne tak, ako to má a musí byť.
Mne hlavou víri množstvo otázok… Prečo sa to stalo takto? Ako to, že 2 mesiace bez úrazu, bez jedinej živej duše, ktorá by Zaru videla, skončili zrovna teraz, takto a tak blízko domu? Mohla som pomôcť inak? Lepšie? Čo som mohla urobiť pre to, aby som tejto tragédii zabránila? Nezhoršila som to celé ja? Ja zvieratkám nemôžem prikázať, aby niečo urobili alebo zakázať, aby niečo nerobili. Rozhovory sa dejú na duševnej (energetickej) úrovni. Takže som suku nemohla chytiť a prinútiť, aby sa vrátila domov, keď bola šťastná na slobode. Dokonca sa mi zdá, že mala slobodu radšej než vlastnú rodinu. Ani jej nechýbala svorka. Lovila sama za seba a sama pre seba. Teší ma len to, že ju pri tom neodbachli poľovníci, to by ma asi štvalo oveľa viac, než nehoda na ceste…
Každopádne to ale bola veľká lekcia a skúška pokory a vďačnosti.
**************************************
Ďakujem majiteľovi za dôveru, s ktorou sa na mňa obracal a za to, že mi ani raz nevynadal, aj keď si zrejme neraz myslel, že to čo vidím, sú úplné bludy alebo si len vymýšľam. A tiež ďakujem za povolenie k napísaniu a zverejneniu tohto článku.
**************************************
Ďakujem Zare za to, že mi zakaždým „zodvihla telefón“, dokonca aj počas lovu. To by človek neurobil. Aj za dobrodružstvo, ktoré so mnou po celý čas zdieľala a za jedinečné spojenie a informácie, ktoré mi posielala. Ďakujem z celého srdca, že si ma posunula na úplne inú úroveň a naučila ma veľa nového.
**************************************
Ďakujem vesmíru za túto obrovskú lekciu.
**************************************
S pokorou prijímam to, že nie vždy dokážem a nie vždy môžem pomôcť a neviem/nedokážem/nesmiem veci zmeniť a verím tomu, že toto celé malo nejaký zmysel, ktorý zatiaľ nevidím a nechápem.
Ak nič iné, tak som si istá, že divinu aj naďalej jesť nebudem.
Ilustračný obrázok: vystrihnutý z klipu od Rammstein: Deutschland.